Posted by V sobotu 12. marca sa v priestoroch Mestského úradu v Žiline uskutočnil už 22. ročník festivalu Vysoké hory. Od svojho vzniku až doteraz má stále toho istého hlavného organizátora. Je ním Žilinský vysokohorský klub (ŽIVYK) Slovenského vysokohorského turistického spolku (SVTS).
V bohatom programe, ktorý aj s prestávkami trval 11 hodín, zaujali divákov už úvodné filmy spomedzi pätnástich bodov programu, na festival sa oplatilo prísť hneď od jeho začiatku. Každý z návštevníkov mohol nájsť to, čo ho najviac zaujalo. Okrem desiatich pestrých filmov tých najrôznejších žánrov zo Slovenska, Poľska, Francúzska a Kanady bol v piatich premietacích blokoch aj rovnaký počet autorských prezentácií. Práve pri nich sa chceme bližšie pristaviť.
Cestovateľ a expedičný turista telom aj dušou, vysokoškolský profesor Univerzity Komenského v Bratislave Svetozár Krno, vo svojom pásme Annapurna a Dhaulágirí v monzúnovom šate ponúkol netradičný pohľad na Nepál, jeho kultúru, náboženstvá, ľudí v horách aj dolinách v čase, keď krajinu nenavštevujú komerčné trekingové zájazdy. Divákom poskytol málo známe argumenty na rozmýšľanie o tom, ako húfy ľudí zo západnej civilizácie ovplyvňujú tú pôvodnú, domorodú kultúru, aj ako ju nenávratne menia.
Prezident SVTS Jozef Zábojník ide členom tohto spolku príkladom, hoci to nie je prvotný zámer jeho túr. V roku 2014 prešiel sólo naprieč Slovenskom Cestou hrdinov SNP a v jej pokračovaní Magistrálou Milana Rastislava Štefánika od Duklianskeho priesmyku až po hrad Devín. Túto 751 km dlhú trasu s prevýšením 30 099 metrov absolvoval za 24 dní. V minulom roku s ďalším členom SVTS Janom Doležalom za 33 dní prešli na území Španielska naprieč Pyrenejami od Atlantiku po Stredozemné more. Cesta má označenie GR 11 a spája Atlantický oceán so Stredozemným morom, patrí k najťažším v Európe. Je dlhá 820 kilometrov s prevýšením 46 000 metrov a o dojmy z nej sa podelil s divákmi v sále.
S ďalšou autorskou prezentáciou vystúpil mediálne menej známy, ale vizionársky človek, ktorý formoval dejiny nielen slovenského zimného horolezectva. Stanislav Glejdura patril už pred troma desaťročiami ku priekopníkom mixového lezenia a toho, čomu sa teraz moderne hovorí drytooling. Je unikátny aj v tom, že v Tatrách má vylezených viac ciest v zime ako v lete. Sme veľmi radi, že sme mohli v Žiline privítať a zažiť túto veľmi skromnú, ale dôležitú osobnosť, ktorej myšlienky sú nadčasové.
Asi najsledovanejším bodom programu bolo vystúpenie poľského hosťa Vysokých hôr, ktorým bol Aleksander ‚Alek‘ Lwow a jeho pásmo s názvom 45 rokov v horách sveta a 3 himalájske zimy. Alek sa okrem početného lezenia v rôznych pohoriach sveta zúčastnil na dvanástich výpravách na osemtisícovky, pričom stál na vrcholoch Manaslu v roku 1984, Lhoce 1986, Čo Oju 1987 a Gašerbrumu II 1993. Liezť začal v roku 1970, neskôr okrem iného absolvoval zimné pokusy o výstupy na Everest, K2 a Kančendžongu. Podrobnejšie priblížil aj pokus o výstup s Maciejom Berbekom v zime na Broad Peak a v roku 1988 smrť Macieja na Broad Peaku presne o 25 rokov neskôr, v roku 2013.
Záverečnou autorskou prezentáciou bolo vystúpenie Slovákov Vladimíra Lineka a Jozefa Krištoffyho, ktorým sa vo februári tohto roka spolu s Martinom Krasňanským podaril v Južnej Amerike v Patagónii prvovýstup na Cerro Trinidad špičkovej svetovej klasifikácie 10 UIAA. Potvrdili svoju kvalitu a to, že majú aj na náročnejšie ciele. Držíme palce úsiliu Slovenského horolezeckého spolku JAMES, ktorý chce presunúť aktivity najlepších slovenských lezcov aj do tých najvyšších hôr sveta. Môžu sa do toho pustiť zatiaľ možno menej verejne známi horolezci, ktorí ale chcú ďalej napredovať. Budeme veľmi radi, keď vám budeme môcť o rok, na 23. ročníku žilinského festivalu Vysoké hory, sprostredkovať ďalšie neobyčajné zážitky z tohto vertikálneho sveta z pohľadu ich priamych účastníkov. Kto v tomto roku na festival neprišiel, zaváhal, mohol získať nové zážitky aj témy na premýšľanie.
